Existujú tri hlavné kategórie osôb, ktoré môžu byť uznané za zodpovedné: materské spoločnosti, riaditelia a vedúci pracovníci a širšia kategória ‘prepojených osôb’.
Materské spoločnosti
Môžu nastať prípady, keď materská spoločnosť (t. j. akcionár spoločnosti) prevádzkovateľa môže byť zodpovedná za environmentálne záväzky. Pred diskusiou o nich je potrebné zdôrazniť dve základné zásady práva obchodných spoločností, ktoré sú prítomné v mnohých, ak nie vo väčšine jurisdikcií. Po prvé, pri založení sa každá spoločnosť považuje za samostatnú právnickú osobu vo vzťahu k svojim akcionárom (napr. materskej spoločnosti). To znamená, že akcionári nemôžu za bežných okolností ručiť za dlhy a záväzky spoločnosti. Po druhé, akcionári (napr. materské spoločnosti) majú výhodu obmedzenej zodpovednosti, čo znamená, že ak sa spoločnosť dostane do platobnej neschopnosti, musia prispieť len prípadnou nesplatenou sumou za akcie, ktoré vlastnia v spoločnosti. Rozsah, v akom sa tieto dve zásady dodržiavajú v rámci právnej jurisdikcie, závisí od jej právnej tradície. Napríklad niektoré jurisdikcie nebudú rešpektovať zásadu samostatnej právnej subjektivity ľahšie ako iné.
Ak má byť materská spoločnosť zodpovedná, jej zodpovednosť zvyčajne vznikne za dvoch okolností. Po prvé, ak sa na základe výkladu právnych predpisov zistí, že materská spoločnosť je ‘zodpovednou osobou’. To sa často označuje ako ‘priama’ zodpovednosť. Napríklad, ak sa za zodpovednú osobu považuje osoba, ktorá ‘prevádzkuje’ alebo ‘kontroluje’ príslušnú činnosť (napr. smernica EÚ ELD), materská spoločnosť, o ktorej sa zistí, že ‘prevádzkovala’ alebo ‘kontrolovala’ činnosť, bude zodpovednou osobou. V judikatúre Najvyššieho súdu Spojených štátov (United States v Bestfoods, 524 U.S. 51 (1998)) sa uvádza, že podľa práva USA existujú okolnosti, za ktorých by sa materská spoločnosť mohla považovať za spoločnosť, ktorá ‘prevádzkuje’ zariadenie svojej dcérskej spoločnosti. Tieto okolnosti sú však obmedzujúce a následné súdy ich vykladali úzko.
Po druhé, materská spoločnosť môže byť zodpovedná za dlhy a záväzky svojej dcérskej spoločnosti. Toto sa často označuje ako ‘nepriama’ alebo ‘derivatívna’ zodpovednosť. Je potrebné poznamenať, že táto forma zodpovednosti je úplne odlišná od prvej kategórie, keď materská spoločnosť zodpovedá za svoje vlastné konanie. Nepriama (alebo odvodená) zodpovednosť by mohla vzniknúť v prípade, že by bol ‘korporátny závoj’ dcérskej spoločnosti prelomený alebo zrušený. V práve obchodných spoločností je slovné spojenie ‘korporátny závoj’ metaforickým výrazom pre zásadu, že po založení je spoločnosť právnickou osobou oddelenou od svojich akcionárov s vlastnými právami a záväzkami. Ak je ‘korporátny závoj’ prerazený’ alebo ‘zrušený’, súdy neberú do úvahy samostatnú právnu subjektivitu dcérskej spoločnosti a jej dlhy prenesú na materskú spoločnosť (alebo jej akcionárov vo všeobecnosti). Rozsah, v akom je to možné, bude opäť závisieť od právnej tradície konkrétnej jurisdikcie. Niektoré jurisdikcie však výslovne stanovujú takúto zodpovednosť v prípade, že sa dcérska spoločnosť stane platobne neschopnou alebo zbankrotuje. Príkladom sú právne predpisy Grenelle 2, ktoré boli prijaté vo Francúzsku v roku 2010. Tieto právne predpisy obsahujú ustanovenia, ktoré môžu vyžadovať, aby materská spoločnosť dcérskej spoločnosti, ktorej hrozí likvidácia, zaplatila časť alebo všetky náklady na nápravu environmentálnych škôd v určených zariadeniach, ak nedbanlivosť materskej spoločnosti prispela k strate aktív dcérskej spoločnosti.
Riaditelia a vedúci pracovníci
Tak ako v prípade materských spoločností, aj riaditelia a vedúci pracovníci môžu v niektorých jurisdikciách podliehať priamej alebo nepriamej (alebo odvodenej) zodpovednosti za nápravu environmentálnych škôd.
Snáď najznámejším prípadom je spoločnosť Northstar Aerospace (Canada) Inc, ktorá v rokoch 1981 až 2010 prevádzkovala závod na výrobu vrtuľníkov a leteckých súčiastok v meste Cambridge v provincii Ontário. Po bankrote spoločnosti v roku 2012 nariadilo ontarijské ministerstvo životného prostredia 12 bývalým riaditeľom a funkcionárom spoločnosti Northstar vykonať opatrenia na sanáciu trichlóretylénu a šesťmocného chrómu v podzemných vodách, ktoré migrovali zo závodu do obytnej oblasti. Regulačný orgán už predtým požiadal spoločnosť Northstar, aby vykonala nápravu. Prípad bol nakoniec urovnaný za 4,75 milióna dolárov.
Existuje aj judikatúra írskeho najvyššieho súdu týkajúca sa oboch priamych (Ronan proti Clean Build Ltd. a Cork CC v O’Regan), ako aj nepriamej (alebo odvodenej) (Wicklow CC v Fenton aAgentúra pre ochranu životného prostredia v Neiphin Trading Ltd) zodpovednosti riaditeľov.
Môžu existovať aj možnosti osobného stíhania riaditeľov podľa ustanovení konkurzného alebo likvidačného práva za okolností, keď sa správali nedbanlivo alebo porušili svoje povinnosti voči spoločnosti, ako napríklad ustanovenia v Spojenom kráľovstve v oddiele 212 zákona o konkurze z roku 1996.
Súvisiace osoby
Vláda austrálskeho štátu Queensland v roku 2016 zmenila a doplnila zákon o ochrane životného prostredia z roku 1994 (Qld) tak, aby oprávnila ministerstvo životného prostredia a ochrany kultúrneho dedičstva nariadiť ‘spriazneným osobám’ nápravu environmentálnych škôd, ak prevádzkovateľ vstúpi do formálneho konkurzného konania (správa, likvidácia alebo nútený správca), a teda nemôže platiť za nápravu environmentálnych škôd, za ktoré je zodpovedný.
‘Spriaznené osoby’ podľa ‘reťazca zodpovednosti’ zmien sú: holdingová spoločnosť (t. j. materská spoločnosť) prevádzkovateľa; pridružená spoločnosť, ktorá vlastní pozemok, na ktorom prevádzkovateľ vykonáva alebo vykonával určité činnosti, ako je ťažba; alebo iná osoba, ktorá vykonáva alebo vykonávala činnosti na základe environmentálneho povolenia, ktoré spôsobujú alebo môžu spôsobiť environmentálnu škodu.